„Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“

Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.

Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.

Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1, 29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel: utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.

Kedy sviatosť prijať

Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“

Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.

Účinky slávenia tejto sviatosti

Osobitný dar Ducha Svätého. Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 15).

Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.

Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.

Príprava na posledný prechod. Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj. Toto posledné pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu.

KKC 1499 – 1525